Sedím na konári čerešne, hompáľam nohami a vypľúvam kôstky. Toto vychutnávanie, presne na tom istom mieste, milujem už roky 🙂 Ćítajte môj blog o našej unikátnej čerešni.
Áno, som ešte v nočnej košeli. A toto sú moje raňajky, nepozeraj sa na mňa tým svojím psím pohľadom, toto nemáš rád,“ vysvetľujem Chvostíkovi, otcovmu štvornohému miláčikovi, ktorému dal meno náš Filip. Myslela som, že by sa po dedine mohlo ozývať sofistikovanejšie a úctu či obavy vzbudzujúce meno ako je Rocky, Sultán alebo Nero, ale náš syn sa nedal prehovoriť. Len na mňa prekvapene a trochu rezignovane pozrel a s naliehavosťou päťročného dieťaťa povedal: „Mami, čo nevidíš, že to šteniatko má chvostík? Krásny chvostík?“ nenechal si vyhovoriť originalitu svojho nápadu. Už ho vidím, ako ho o desať rokov venčí urastený dvojmetrový tínedžer a tak, aby ho nikto nezačul volá toto milučké meno 🙂
Mňam! Chuť čerešní u nás doma je delikátna. A môže za to náhoda. Nosila som ešte dva vrkoče, keď sa ma ocino pýtal, kam mladý stromček zasadíme. No, a keďže sme vtedy s deckami s radosťou chodili na čerešne v predzáhradkách, nechcela som, aby na tento poklad niektorý z mojich rovesníkov dovidel. „Sem,“ ukázala som na miesto pod urastenou borovicou, ktoré bolo ukryté v útrobách našej záhrady. Nie veľmi ušľachtilá pohnútka sa napokon ukázala ako gurmánsky jedinečné a originálne umiestnenie.
Až po pár rokoch som zistila, prečo tieto čerešne chutia tak výnimočne. Majestátny strom ich servíruje pokvapkané živicovým dipom, ktorý na ne prší z poriadne prerastenej borovice. A ešte ďalšia výhoda tohoto umiestnenia je, že môžem aj keď som už dávno dospelá, len-tak bez rozruchu, v júnové rána hompáľať nohami na jej konári oblečená v nočnej košeli 🙂 Obávam sa, že v predzáhradke by to už také jednoduché nebolo :-).
Nedávno sme sa rozprávali s kamošmi o tom, ktoré slovenské slovo je najkrajšie. Vyhrala pšenica. Akože je to fakt krásne slovo, ale mojím favoritom bol iný výraz. Bublanina. No, povedzte si to pekne nahlas. Bu-bla-ni-na.
Jednu BUBLANINU som vám upiekla. A na jej prípravu som použila špaldovú múku, čo je stará odroda pšenice :-). A ešte pastovaný repkový med z mužovej včelnice, nastrúhanú citrónovú kôru, sódu a vajíčka z nášho kurína mi tentokrát priniesol odvážny švagor. No a čerešne so živicovým dipom sú z rodičovskej záhrady.
P.S.:Vyskúšajte, toto je fakt mňaaaaam! 🙂
