Krém rozplývajúci sa na jazyku bol pre mňa vždy merítkom kvality koláčika. Sucháre, ako som volala všetky tie sypké, drobné sladkosti a keksíky bývali len z núdze cnosť. Až kým ma vynikajúca trnavská cukrárka nenaučila piecť tartaletky. Naplnila som ich vanilkovým krémom.
Základ je síce „suchár“, ale naplnila som ho svojím vlastným žĺtkovým krémom s pravou vanilkou. Dozdobila jahodami a mätou, ktorá mi rastie v záhrade a darí sa jej :-). Tartaletky som naukladala pekne na stôl a vždy, keď som sa otočila, nejaký kúsok zmizol. Našťastie prišla kamoška a „pomohla“ nám s ďalšími pár kúskami. Aspoň ma už večer nepokúšala chladnička a v duši ma hrial úžasný pocit, že mám v talóne ďalší neodolateľný koláčik.
