Naše pradajkobranie bola dokonalá romantika v záhrade Medové motúzy, ktorá opäť spojila tri generácie… Červených plodov sa u nás urodilo neúrekom a keď už počasie zavelilo chladné dni, vedeli sme, že sa musia tie kilá a kilá červených sladkých dobrôt spracovať. Teda, my ich musíme spracovať. Dokonca aj v susednej záhrade sa urodilo toho viac, ako chceli uchovať na zimu do špajzi a tak Martin oberal, oberal, oberal až mi pred dverami domu pristálo 50 kíl paradajok! No páni, povedala som si 🙂
Že bude paradajok dosť sme, samozrejme, vedeli už niekoľko týždňov a tak sme rozmýšľali, ako ich uchováme na zimu tak, aby nám prinášali aj vynikajúce kulinárske zážitky a vitamíny zároveň. Teraz, keď už je tá lopota za nami, som nanajvýš spokojná a tak vám prezradím, že sme okrem tohoto pikantného kečupu, pripravovali aj paradajkové sugo a nakladané paradajky v sude, ktoré nám teraz mliečnokvasia v predsieni. A samozrejme, všetky recepty vám aj prezradím 🙂
Jana Štrbková
50 kíl paradajok, to je množstvo na kotol 🙂 Kým sme počas dňa všetko natrhali, paradajky vytriedili a potom očistili a nakrájali, bol pomaly sychravý, predjesenný večer. V letnej kuchynke blikalo svetlo, pred ňou pod strieškou paril novučičký kotol, ktorý si vyhladol deduško a spolu s Martinom pri ňom rozoberali témy od výmyslu sveta. Náš deduško je kronika starých sedliackych časov a tak nám porozprával, čo sa s paradajkami robilo kedysi, aký je náš rodinný recept na „rajčinový pretlak“. Ja som vybiehala pridávať ingrediencie, koštovať a pridať ešte čosi a opäť koštovať… Vďaka krásnemu letu paradajky chutili tak sladúčko, že som nerafinovaného cukru pridala do 5 dávok možno len 100 gramov. Bola som veľmi spokoná s týmto množstvom, pretože priemyselne vyrábané kečupy ho obsahujú nepomerne viac.
Po desiatkach minút dýchania čerstvého vzduchu, trochu očadená dymom zo suchého dreva som bola spokojná s chuťou, konzistenciou a aj s vyvetranou hlavou. A aj duša bola spokojná 🙂 Lebo sme pri kotli stáli tri generácie, náš malý Filip, my s Martinom a deduško, počúvali sme jeho príbehy a cítili, že sme priamo v Trnave prežívali kus dedinskej romantiky, no najmä rodinnej spolupatričnosti. A to bolo pre nás všetkých, také veľké ohrievadlo duše…
